Octárne nie sú populárnou historickou témou. Výroba octu u nás bola prevažne doplnkovou výrobou pridruženou k pivovarom, liehovarom a vinárstvam. Ocot tiež nikdy nebol prestížnym produktom, a preto sa nikto nesnažil vytvoriť preň značku a budovať o nej povedomie tak, ako to poznáme napríklad z pivovarníctva. V devätnástom storočí sa však výroba octu začína industrializovať a najmä vo väčších mestách vznikajú špecializované octárne.
Od pomalého kvasenia v drevených sudoch sa prechádza na generátorovú metódu, ktorú v Nemecku spopularizoval chemik Schützenbach v roku 1823. Odtiaľ sa jej hovorí aj nemecká. Ide o priemyselný spôsob výroby octu, pri ktorom sa zriedený alkohol vstrekoval na dubové hobliny naočkované octovými baktériami za súčasného vháňania kyslíka. Vďaka obrovskej ploche baktérií, teplu a kyslíku dochádza k dramatickému zrýchleniu celej premeny alkoholu na ocot – z mnohých týždňov či mesiacov na 3 – 5 dní. Metóda navyše umožňuje výrobcovi výrazne lepšiu kontrolu nad celým procesom než tradičné metódy, pri ktorých je alkohol viac-menej ponechaný svojmu osudu v ťažko prístupnom sude.
Ekonomický tlak, ktorý modernizácia vyvíja na malé tradičné octárne, je taký veľký, že väčšina zanikne. V českých krajinách má zánik pôvodných octární aj ďalšiu príčinu, a tou je ich znárodnenie po roku 1948. Časté je začlenenie menších octární do štátnych podnikov s liehovarmi a výrobcami kvasných produktov, typickým znakom je potom dôraz na nízku cenu a vyprodukované množstvo. V praxi sa tak u nás vyrába iba liehový ocot.
Príkladom takéhoto vývoja je napríklad pražská octáreň Hynka Strnada, ktorý vybudoval svoj podnik vo Vysočanoch v roku 1932, aby ho po roku 1948 začlenili do národného podniku Aroma Praha spolu s chemickou továrňou Františka Židlického a ďalšími. Obe pôvodné firmy tým de facto zanikli.
Nabudúce to už snáď bude trochu veselšie a pozrieme sa do regiónov sveta, kde bol vývoj opačný.